VIŠŇOVÉ: Na konci dediny Višňové, tam, kde sa cesta začína dvíhať k úpätiu Lúčanskej Malej Fatry, dnes vládne ticho. Pre náhodného turistu je to len strmá lúka, ktorá sa postupne stráca v lese. Pre generácie Višňovcov je to však špeciálne miesto. Miesto, kde sa takmer päťdesiat rokov písal príbeh, ktorý dnes v ére komerčných rezortov a umelého snehu pôsobí už takmer neuveriteľne. Je to príbeh o Holom diele, lyžiarskom stredisku, ktoré si ľudia postavili vlastnými rukami, držali ho pri živote silou vôle a nakoniec ho museli nechať zaniknúť, pretože svet okolo nich sa zmenil. Keď bol vlek prenosný a sny nebetónované "Chodili sme tam lyžovať celá partia a jednoducho nám napadlo, že si tam postavíme vlek," hovorí vecne 80-ročný zakladateľ Milan Turský. Medzi rokom 1972 až 1973 totiž neexistovali developeri. Existovali len nadšenci a kontakty. Prvý vlek na Holom diele bol malý, kotvičkový, poháňaný elektrocentrálou. "Mali sme kontakt na jedného pána, ktorý vravel, že majú vlek, ktorý sa nevyužíva. Tak sme sa dohodli a išli preň," spomína Turský. Cesta na svah vtedy nebola cestou. Bola to podľa jeho slov "biedna trasa", po ktorej materiál hore vyviezol starý pásový traktor a zvyšok museli chlapi vynosiť v rukách. 

Lyžiarsky areál Holý diel nad obcou Višňové na dobovej snímke zo 70. až 80. rokov 20. storočia.

Unikátnosť Holého diela spočívala v jeho provizórnosti, ktorá pretrvala desaťročia. Urbárnici a úrady vtedy nepovolili pevné stavby. Riešenie? Pôvodný kotvičkový vlek po približne šiestich rokoch nahradili prenosné vleky typu EPV 300. "To je prenosný vlek. Nemá pevnú pätku zabetónovanú v zemi. Má stojky, ale netrebalo naň stavebné povolenie. Ten vlek sa dá postaviť hocikde," vysvetľuje Pavol Straňan mladší, ktorý žezlo predsedu oddielu prebral po otcovi a starom otcovi Pavlovi Straňanovi, ktorý bol druhým zakladateľom spolu s Milanom Turským.

Tento technický detail definoval celú éru. Všetko bolo mobilné a opraviteľné. "V roku 1979 sa viaceré žilinské firmy dohodli so štátnymi lesmi, ktorých zamestnanci sa tam chodili tiež lyžovať, a spoločne sme začali budovať stredisko. Keď bolo treba potiahnuť 600-metrový kábel z transformátora, na brigádu neprišla firma, ale osemdesiatštyri chlapov z dediny. Inokedy chodilo bežne dvadsať ľudí, keď bolo treba s niečím pomôcť," dodáva Milan Turský. Kopali ručne a zadarmo. Pretože chceli lyžovať. Inokedy stačilo, že prišla ponuka zo Žiliny, kde búrali nepotrebnú chatu. Višňovci ju nenechali napospas osudu a celú ju rozobrali, previezli na svah a opätovne zložili. Stojí tam dodnes.

Neskôr vybudovali aj približovací vlek bol to projekt z rokov 1986 až 1987. Urobili ho v dielni na družstve v dedine sami. Pohonnú stanicu kúpili dodatočne z vlastných peňazí a z toho, čo vedel zarobiť vlek. Dovtedy sa na kopec šliapalo kompletne pešo. "Spomínam si, že keď sme ťahali elektriku na približovací vlek, káble išli najskôr provizórne po stromoch. Stačilo, aby jeden strom padol a bolo po lyžovačke," spomína Richard Straňan. Až neskôr kábel zakopali do zeme a vďaka buldozeristovi, ktorý vtedy na kopci rozširoval cestu, sa podarilo trasu vleku predĺžiť a potiahnuť ho nižšie k ľuďom do koryta rieky na Flaku, aby mali prístup na svah o niečo komfortnejší.